Keď som čakala Lukaška, Miška a asi aj Samka nedokázala som pochopiť ako sa môžu ženy sťažovať na tehotenstvo. Moje prvé tehotenstvá boli úžasné, ľahko sa mi chodilo, všetko som zvládala a ani narastajúce bruško mi nevadilo pri činnostiach. No už pri Olikovi som ich tak trošku začala chápať.
Cítim a viem že tehotenstvo je to najkrajšie obdobie ženy, keď vidíte po prvý krát na sone ten malinký uzlík, cítite prvé kopance či čkanie, počujete prvý tĺkot srdiečka a dozviete sa vlastne či to bude dievčatko či chlapček je to skutočne pocit na nezaplatenie. Ale tehotenstvo zo sebou prináša aj pár útrap, ktoré som spočiatku nevnímala vôbec. Teraz sa už pomaly blížime k finále a ja som neskutočne rada že tomu bude koniec, pretože pár veci mi neskutočne vadí a o tie sa chcem s Vami podeliť a povedať Vám ešte aby ste brali tento článok aj z humorom. Veď život je o tom aby sme sa bavili a nie trápili nad maličkosťami, ktoré časom zmiznú.
Prvou vecou je zaviazanie šnúrok. Pane Bože, ten kto vymyslel topánky na viazanie asi nikdy nebol tehotný. Vždy keď ideme von a pomyslím si že si vezmem tenisky tak sa radšej hodinu do predu obúvam. Sadnem si ako veľký slon na stoličku či dokonca zem a snažím sa obuť, ďalší masaker tehotenstva. Naťahujem ruky, krútim nohy a snažím sa vsunúť svoje nohy do topánok a keď asi po 20 minútovom vzdychaní ich mám konečne na nohách tak si zrazu uvedomím že majú šnúrky. Úžasné Andula, to bol nápad si obuť tenisky. A tak asi ďalšiu pol hodinu sa znova snažím o nemožné, čiže zaviazať šnúrky, ktoré ani poriadne nevidím cez to bruško pred o mnou. Samozrejme že to nejak zvládnem, spotená, zadýchaná ako keby som prešla 100 km ale dám to a čo sa nestane vonku? Rozviažu sa. Ale to už radšej poprosím priateľa alebo keď idem sama s deťmi tak ich už len nastŕkam do tenisiek. A presne toto som nikdy nevedela pochopiť u žien, ako sa môžu na niečo také sťažovať. No milé dámy už Vám rozumiem.
Druhou vecou je holenie a nehovorím len o nohách. Ak máte malú vaňu ako my tak Vám držím prsty a myslím na Vás. Vždy keď sa idem holiť tak si musím sadnúť krížom cez vanu a potom už len nohy naťahujem z vane a snažím sa ich oholiť. Už som počula aj také že načo sa holím keď som tehotná, že doktor to proste chápe, že mu tam určite chodia babky zarastené a podobne. Ale viete čo, ono je to pre môj dobrý pocit a hlavne preto že sa nemusí hrabať cez džungľu a teraz hovorím o tej zo spodku a nie nejakej v Amazónii. Takže sa usadím a idem teda na tú potvoru, lenže ako nato keď ju nevidím? Len a len hmatom. Bohužiaľ to tak aj potom vyzerá a občas keď vyleziem z vane sa zohýnam ako zvieratko ku vode a sledujem či mi niekde niečo neostalo a verte že ešte nebol deň keby som sa dokonalo oholila. Takže osprchovaná musím stáť a doholiť čo tam ostalo a znova sa ísť umyť. A viete si predstaviť že pri 4 deťoch ste vo vani 2 hodiny lebo som ako hroch ktorý sa nezmestí ani do vane a ešte sa musí trápiť s holením? No čistá katastrofa a tá spúšť keď prídem do obývačky, no to už je na inú tému.
Treťou vecou je chôdza. Keby si keď som išla niekde s mamkou tak ma len zaháňala aby som spomalila, že mám nohy ako žirafa a môj jeden krok boli jej 3, takže som niekedy bola aj 2 metre pred ňou. Vždy som stíhala s priateľom, mali sme rovnaké tempo chôdze, rovnako dlhé kroky a išli sme proste za ruky. Teraz? Teraz je moja mamka 1 meter pred o mnou, priateľa keď chytím za ruku tak to si pripadám ako pes na vôdzke ktorého niekto silou mocou chce donútiť behať a neustále počúvam že som ako slimák či korytnačka. Veľmi rada by som týmto ľudom dala ten veľký kufor pred o mnou, aby si ho odskúšali, že chodiť s takýmto nákladom nie je vôbec ľahké.
Štvrtou vecou je spánok. Tuna je toho trošku viac takže začnem tým keď si ľahnem do postele. Niektoré ženy s tým problém nemajú ale ja veľký. Týka sa to ležania na chrbte alebo spánku na chrbte. Pri poslednej poradni mi bolo nariadené ležanie na chrbte s vyloženými nohami. U mňa však nastáva problém psychického rázu, pretože mám pocit že tým že ležím na chrbte tak bábätku uberám miesto. Áno je to šialené ale je to proste tak. Keď tak ležím tak mám pocit že koža na bruchu sa zrazu spľaskne a drobcovi uberá miesto a potom to chúďatko malé tam nemá dostatok miesta, dusí sa a nemôže sa ani pohnúť. Už mám tak či tak výčitky že nemám zopár kíl navyše aby malo viac miesta v mojom plochom kostnatom tele a teraz ho mám oberať ešte aj o to málo čo má. Ako som spomínala tak tuna je toho viac. Ďalšou takou vecou je že keď si ľahnem na bok tak hučí vo mne ako keby som roky nejedla, ako keby som mala hladovku či držala dietu a pritom verte či nie ale pred spaním vyrabujem chladničku. Doma sa tomu už ani nečudujú ale neustále sa ma pýta priateľ či nie som hladná a keď som hladná prečo sa teda nejdem najesť, pretože občas ľahám do postele umorená a zničená a nenajem sa, takže potom vzniká dilema či som jedla či nie, či je to hlad alebo sú to známe zvuky. Ak by tieto zvuky ostali doma a len pri ležaní tak by som bola šťastná ale viete si predstaviť že sedíte v čakárni s deťmi alebo na gynekológii a zrazu sa u Vás začnú tie zvuky ozývať? Ja mám vtedy pocit že ich počuje asi celé naše mesto a tak si len červená od hanby hladkám brucho a tvárim sa že ja nič. No a posledný problém je skutočný spánok. Niekedy mám pocit že to malé má nejaký 6 zmysel a vie kedy si ľahnem spať, pretože keď si ľahnem keď idem len oddychovať tak sa nič nedeje, vtedy môžem hladkať brucho, hučať, štuchať a ono proste nič. Ale len čo si ľahnem na spánok tak to sú samé kopance a čkanie a teraz už sme v tak vysokom štádiu že za každým kopancom sa strhnem alebo podskočím. Najhoršie to je v noci keď zaspím a okolo 3-4 rána kopne tak že sa prebudím a nespím už do rána. Pri týchto nočných diskotékach len dúfam že budú len v bruchu a nie aj keď bude na svete.
Piatou vecou je záchod. Zachviľu ku sebe asi zrastieme a to doslovne. Ja ako alergička neustále kýcham takže si to viete predstaviť. Buď pri kýchnutí bežím na záchod, mením nohavičky alebo vložky. Paráda. Najhoršie je to vonku a keď si zabudnem tu vložku dať. Vtedy ma nechcite ani vidieť. Najväčšiu srandu z môjho kýchania majú deti. Len čo zaznie hapčí a vidia môj útek na záchod tak to sa len smejú a vyškierajú že mama sa počúrala. A ja čo? No kričím na nich zo záchodu nech mi donesú čisté nohavičky. No obrovská sranda, hlavne pri praní keď je celý balkón a sušiak za trepaní mojimi nohavičkami.
Možno tu čakáte ešte bod že mi vadí keď mi niekto hladká brucho alebo si chce len položiť ruku ako bábo kope ale popravde mi to vôbec nevadí. Niekedy mám s toho dokonca srandu, pretože sa mu niekedy čká a keď niektorý člen rodiny položí ruku tak sa mu odrazu prestane. Neviem či to robí naschvál alebo sa to proste tak deje. Dokonca mi nevadia ani narážky či čakám dvojičky či dokonca že či mi neúčinkuje dieta. Ja som proste človek ktoré sa rád zasmeje a má rád humor, takže také malé narážky mi nevadia.
No a to je všetko čo mi vadí na tehotenstve, čo som nechápala ako môžu iným tehotným vadiť a prečo sú tak nespokojné v tehotenstve. Skutočne som to pochopila až teraz pri 5 bábu a úplne súcitim zo všetkými tehotnými ktoré sú s niečim nespokojné práve v tomto období. Jedno však viem, že po tomto trochu ťažkom období príde krásny deň kedy uvidím ten uzlík a budem ho konečne držať na rukách, bozkávať od hlavy po päty, pozerať ako spí, nosiť ho na rukách ak bude plakať a vytešovať s jeho/ jej prvých krokov. Ale nato si ešte počkám, zatiaľ sa budem snažiť vytešovať s týchto smiešnych útrap na ktorých sa potom už vážne budem len smiať. A ak aj Vás niečo podobné trápi tak nebojte, ono to prejde za pár mesiacov. Dúfam teda že ste sa trošku pobavili a všetkým tehuľkám držím prsty aby došli v poriadku do cieľa.
