Ahojte Glam rodinka.

Dnes sa s Vami chcem rozprávať o dosť chúlostivej téme. Ale to už môžete vidieť z názvu. Nebude to o týraní alebo teda aj hej, keďže existuje viac druhov týrania. Poznáme fyzické týranie ale aj psychické a myslím si že to psychické je horšie než to fyzické, pretože fyzické vieme stopnuť, časom na neho zabudneme ale to psychické sa s nami nesie dlhé roky. U mnohých žien s nimi ide až do posledných dní ich života. Nápad na túto tému ma napadlo keď som išla po meste a videla som chlapa ako hora, oblečeného do čierneho, vybíjaní opasok a na tvári piercingy. No a vtedy som si spomenula že toto čo je dnes so mňa nie som ja. Sledujete ma na blogu a vidíte že sa začínam obliekať elegantne. Ono mne sa to aj celkom páči ale ako som hovorila aj na livestreame na instagrame, tak ja som proste exot. Milujem metál, gothicku, farebné vlasy, oblečenie, piercingy, tetovania, moderný štýl v obliekaní ale aj bývaní. Ja som proste divný tvorček, ktorý od kedy má deti a chlapa je niekde vo vnútri uzavretí a bojí sa dostať von. 

A prečo? Lebo mám proste tie deti a mám proste toho priateľa. Od kedy mám deti si musím dávať pozor nato ako vyzerám, čo mám na sebe a ako vystupujem pred inými ľuďmi. A viem že nie som sama. My mamičky proste začíname pozerať nato ako nás vnímajú ľudia ako matky, či ideme dobrým príkladom deťom, pretože stačí len malý zlý pohľad a môže sa stať že nám na dvere zaklope sociálka, pretože susedke sa nebude páčiť čo máme na sebe a ako vystupujeme. Preto mnoho z nás sa utiahne, zapadne do toho predpísaného sterotipu matky dnešnej doby a žije v strachu, čo si iný pomyslia. Už to proste nie sme my ale tie myšlienky, pohľady a strach že môžeme prísť o deti, pretože sme si dovolili vystúpiť von z bytu také aké sme. Veď koľko žien bolo v mladosti metalistkami? A od kedy majú deti tak ste videli aby nejaká metalistka v čiernom, z reťazami, čiernym makeupom, behala po ihrisku? A teraz sa nebavíme o Amerike, Británii a takýchto mestách. Ale bavíme sa o slovensku a česku. Preto potlačujeme naše ja a pritom vo vnútri trpíme len aby naše deti ostali s nami, pretože na nich nám najviac záleží. Áno aj ja som jednou z týchto žien, pretože ak by som bola sama sebou a nebála sa jedného klopnutia na dverí, či zvončeka tak verte že mám ružové či modré či unicorn vlasy, piercing v pere ako kedysi a tetovania na rukách. Ale som plná strachu že ak sa ukážem v pravom svetle a viem aký sú ľudia zlý, mi tu nabehne sociálka že som proste nedobrý príklad deťom. 

Preto viem že mnoho žien žije v strachu, dnes, zajtra ale aj každý deň. Radšej budú vo vnútri nešťastné len aby mali svojích drobcov pri sebe. Ja už skúsenosti zo sociálkou mám, práve pre takýchto zlých a zákerných ľudí. Lenže po tej návšteve sa niečo vo mne zlomilo a svoje pravé ja som zamkla do klietky a zahodila kľúč. Dúfam že sa dlho neuvidíme, aby som znova nepočula ten známy zvonček a hlas sociálky. Chápem Vás milé ženy a maminy. Musíme si dávať set sakramenský pozor nato akých ľudí si vpustíme do života, ako sa odprezentujeme a akým príkladom sme pre naše deti. Ale dokedy chceme sami seba týrať? Dokedy chcem a dovolíme nášmu okoliu nás psychicky týrať? Snáď to bude len do 18 veku nášho dieťaťa a potom snáď ten pomyselní kľuč od klietky nájdeme. 

A  AKO TO JE U VÁS? STE TÝM ČÍM STE BOLI, ČI TÝM ČÍM STE CHCELI BYŤ? 

OOTD: KABÁT: Z DRUHEJ RUKY

RUKSAK: BONPRIX

ŠATY, TOPÁNKY: GATE